"Otázka nie je: Sú schopní myslieť? Ani: Sú schopní hovoriť? ale: Sú schopní trpieť?"

Informujeme ľudí o veciach, o ktorých v bežnej konverzácií nerozprávajú. Ale prečo? Netrápi ich to? Nezaujíma? Alebo neradi hovoria o krutej realite? Náš blog je tu preto aby ukázal svetu čo všetko kruté sa deje pričom mnohokrát o tom ani nevieme, a presvedčil ťa o tom, že
aj ty môžeš pomôcť!

♥ ...Until every cage is empty. Until every soul is free!... ♥

Všetko ostatné

Hotel pre psov

18. července 2011 v 15:43 | Lusi
Veľmi milý film :) Milovníci zvierat a hlavne psíkov neoľutujú! Asi by som mala založiť aj rubriku len pre filmy. Ale neviem.. aby som ich potom nepridávala príliš veľa lebo ich existuje naozaj dosť. A všetky sú krásne. Hlavne aj rôzne dokukumenty. Doma mám skoro stále (aj práve teraz :) zapnuté Vasat Nature alebo podobné úžasné kanály.
Keď Vám rodičia nechcú niečo povoliť, aj tak si vždy nájdete cestu ako sa k tomu svojmu dopracovať. Rovnako tak sa to podarí aj hlavným hrdinom novej skvelej rodinnej komédie s názvom Hotel pre psov.

Marc Bekoff - Na zvieratách záleží

22. února 2011 v 11:20 | Lusinka
www.ajtymozespomoct.blog.cz






Na zvieratách naozaj záleží.

Profesor biológie Marc Bekoff v knihe Na Zvieratách Záleží, objasňuje, prečo si zvieratá zaslúžia našu lásku a úctu. Marc je odborníkom, ktorý zvieratá miluje, pretože si uvedomuje, že s nami zdieľajú emócie, vrátane citu lásky, úzkosti, radosti, obavy či zľutovania. Táto kniha pomáha vysvetliť ľuďom, prečo je ochrana zvierat taká dôležitá.

Lesy

19. října 2010 v 19:03 | Lusi
Lesy sú krásne, tajomné, majú v sebe isté čaro.
Sú domovom mnohých zvierat a dávajú nám kyslík.
V súčasnosti sa však enormne vyrubujú.
www.ajtymozespomoct.blog.cz
Mali by sme si ich viac vážiť a začať ich chrániť.

Až tisíc rokov je potrebných na to aby prales znova vyrástol...
...každý týždeň je však zničená plocha o rozlohe Luxemburska (2,400 km2).

 Ako pomôcť?
Všetci máme právo vybrať si výrobok, ktorý neprispieva k ničeniu posledných pralesov na Zemi. Uprednostnite recyklovaný a chlórom nebielený papier. Žiadajte v obchodoch kde nakupujete výrobky z dreva informáciu (podľa možnosti doklad) o jeho pôvode. V prípade že ste sa už rozhodli kúpiť tropické drevo nakupujte výrobky iba z takého dreva, ktoré bolo certifikované organizíciou Forest Stawardship Council. Pozrite si návod Ako rozoznať tropické drevo, aby ste si sami mohli overiť z akého dreva je výrobok, ktorý v obchode práve nakupujete. Musíme začať u nás - u spotrebiteľov. Prestaňme nakupovať drevo a papier z dreva pochádzajúceho z pralesa. Lebo práve tým, že toto drevo kupujeme chtiac či nechtiac, vedomky či nevedomky ničíme krásne a k životu nevyhnutné lesy.

Taktiež môžete zbehnúť do našich krásnych
(miestami smutne zničených) Tatier a posadiť tam čo i len jeden strom :).

Zaujímavé fakty:
Na výrobu jednej tony bežného papiera sa spotrebuje 17 stromov.
Jeden Slovák za život spotrebuje 100 až stromov.
Viac ako 70 ľudí príde o kyslík vyrúbaním jedného dospelého stromu.
(Myslím, že tento posledný bod dostatočne motivuje k tomu nejaký strom vysadiť)
Buďte Eko a vyhrajte

The end of the line

19. října 2010 v 16:55 | Lusinka
www.ajtymozespomoct.blog.cz
The end of the line je film, ktorý poukazuje na devastačné následky nadmerného rybolovu a ktorý vám odhalí tajomstvá skryté za plechovkou rybieho mäsa či sushi. Realita je šokujúca.

Film poukazuje taktiež na to, že na tejto Zemi nieje miesto kde by sa akýkoľvek morský živočích pred nami ukryl. Devastujeme všetko čo nám príde do cesty a ak to takto pôjde ďaľej, nebude mať oceán onedlho väčšinu svojich obyvateľov...

Zozačiatku máte zomomiravky z toho aké je to krásne...
Neskôr máte zimomriavky zo šokujúcich záberov a pravdy,
ktorá (ak sa nezmeníme) nás neminie...


Oficiálna stránka: www.endoftheline.com
www.ajtymozespomoct.blog.cz

Deklarácia zvieracích práv

16. října 2010 v 17:08 | Lusinka
Tak ako existuje deklarádia ľudských práv (ktorá sa mimochodom dodržiava omoho viac a trestá oveľa prísnejšie-a pritom by nám mali byť zvieratá rovnocenné) tak existuje aj takáto deklarácia.

Pravda, Pravda a nič len Pravda!
www.ajtymozespomoct.blog.cz

Hlasujte za toho najlepšieho! :)

16. října 2010 v 16:52 | Lusinka
www.ajtymozespomoct.blog.cz

VEĽKÉ FINÁLE JE TU!



A nezabudnite, psíkov z útulku si môžete aj naďalej adoptovať. Kontaktné údaje na útulok vybraného psíka nájdete v jeho vizitke.

Ceny pre víťazov

Víťaz súťaže Pes roka 2010 získa:
V špeciálnej kategórií "Naj pes útulku" venujeme prvým trom útulkom spolu 260kg krmiva Dein Bestes.

Konské rekordy :)

31. srpna 2010 v 17:35 | Lusi
www.ajtymozespomoct.blog.cz

- Najväčším a najťažším domácim koňom bol valach Sampson. Vážil 1.524 kg.
- Najmenší domestifikovaný kôň byl žrebec nazývaný Little Pumpkin. Vážil 9,07 kg.
- Najmenšou konskou rasou je argentínska Falabela. Väčšina dospelých koní meria 76 cm a váži 36 až 45 kg.
- Najstarší. Najdlhší dožitý vek u domáceho koňa je 62 rokov. Dožil sa ho Old Billy.
- Najrychlejší. Lipicánsky žrebec Siglavy Slava, zabehol pol míle za 41,8 s.
- Najsilnejší. Valach Vulcan, ktorý utiahol 29,47 ton.
- Najväčšie výhry. Kôň Nihilátor od roku 1984 až 1985 zvíťazil v 35 zo 38 dostihov. Získal, zarobil 3 225 653 dolárov.

Mám to zo stránky Všetko o koníkoch.

An Inconvenient Truth

30. srpna 2010 v 17:00 | Lusinka
www.ajtymozespomoct.blog.cz
An Inconvenient Truth je film, ktorý by mal vidieť každý človek. Film odhaluje ľudský dopad na našu planétu. Týka sa to nás všetkých, tak ako aj zvierat. Všetci sme pozemšťania a zdielame jednu a tú istú planétu, ktorú si ničíne vlastnými rukami. Tento film je aj v požičovňiach a v predajniach s titulkami ak by mal niekto záujem.

Nič nie je strašidelnejšie...
...ako pravda

Napríklad aj u nás na Slovensku boli teraz povodne ako už dávno nie. Obrovské škody na majetkoch... zopár životov, ktoré sa ešte nemuseli skončiť...

Lenže ľudia si aspoň navzájom pomáhajú.
Keď je však situácia príliš vážna všetci sa starajú len o seba.
A zvieratá? O tie sa už nikto nezaujíma samozrejme.
Oni za to nemôžu, že MY ničíme planétu a následkom toho aj samy seba a nevinné zvieratá.
Počasie sa nezbáznilo ani nič podobné... to my...
www.ajtymozespomoct.blog.cz

Pomocné labky-Canisterapia

31. července 2010 v 18:01 | Lusi
Psíkovia (ale aj iné zvieratká ako delfíni a pod.) dokážu byť nielen dobrými priateľmi ale aj výbornými pomocníkmi pri závažných ochoreniach. Preto by sme si ich mali vážiť tak isto ako ľudí. Nemali by sme ich brať ako nejaké podradené tvory. Zvieratá majú schopnosti aké by sme u ľudí len ťažko hľadali. Sú výnimočné. Nie sú tu s úmyslom nám ublížiť. Tak prečo im potom ubližujeme my?

Canisterapie aneb terapie za pomoci psů

www.ajtymozespomoct.blog.cz
Canisterapií se rozumí léčebný kontakt psa a člověka. Pes už svou přítomností dokáže vyvolat dobrou náladu všude tam, kde je jí nedostatek. A o tom, že úsměv léčí není pochyb. Ale už dávno to není jen o radosti, kterou psi lidem přináší. Canisterapie může mít formu individuální nebo kolektivní. Využívá se různých druhů plemen, s průkazem původu, ale i bez něj. Společnost Pomocné tlapky o.p.s., jinak známá především výcvikem asistenčním psů pro zdravotně postižené, poskytuje také už od roku 2001 canisterapeutické služby pomocí sítě více jak 70 canisterapeutů po celé republice. Naši dobrovolní i odborní terapeuté vodí psy na "návštěvy" do: domovů důchodců, dětských domovů, sanatorií a hospiců, ústavů pro tělesně nebo mentálně postižené a do jiných podobných zařízení.


www.ajtymozespomoct.blog.cz

www.epiq.sk

Čo spraviť keď sa vám stratí pes?

31. července 2010 v 16:50 | Lusinka
Dobré rady keď stratíte psíka. Nechceme predsa aby po vonku pobehovali opustení chudáčikovia. Tak šup pre istotu prečítať aj keď ste žiadneho hava nestratili. Prevencia je vždy dobrá vec :).
www.ajtymozespomoct.blog.cz
Photo by `kkart

Skôr ako podľahnete panike, že sa váš pes naozaj stratil, prejdite sa po mieste kde bol naposledy videný. Nechoďte sami. Klopte na dvere, pýtajte sa okoloidúcich, obyvateľov domov a ľudí vo firmách. Navštívte všetky možné úkryty nachádzajúce sa na tom mieste. Ponáhľajte sa, buďte priebojný pri hľadaní, čas je váš nepriateľ, nikdy sa nevzdávajte!
Okamžité kľúče ku nájdeniu vášho zvieraťa sú:

  • chodiť,
  • pýtať sa,
  • navštevovať,
  • konať rýchlo.

  • pokračovanie v celom článku↓

Zvieratá zachraňujú planétu

31. července 2010 v 0:56 | Lusi
www.ajtymozespomoct.blog.cz
Krátke milé videá zvieratiek, ktoré sa snažia jednoduchými skutkami zachrániť našu prírodu a tým pádom aj našu planétu :).
Netýka sa to priamo týrania zvierat ale tento blog nie je len o tom. Týka sa to našej planéty, rady ako jej pomôcť aby sa na nej žilo lepšie. Tak ako kedysi. Ak by sme toto aspoň z časti dodržiavali žilo by sa nám aj zvieratkám ROZHODNE lepšie.

Aj ty môžeš pomôcť!
Ako? Dozvieš sa vo zvýraznenom texte.

"Zamyslime sa nad tým kam naše odpadky chodia."
Pomôž zvieratám zachrániť ich planétu a našu, používaj biologicky rozkladateľné produkty!
"Myslím, že môžeme všetci súhlasiť s tým, že jazda na bicykli neprodukuje žiadne emisie a je pre nás dobrá."
Pomôž zvieratám zachrániť ich planétu a našu, obmedz jazdu autom-a tým emisie!
"To, čo sme nechali v pohotovostnom režime nielen podporuje skleníkový efekt, ale aj udržiava niektorích z nás v noci hore."
Pomôž zvieratám zachrániť ich planétu a našu, vypnite to, čo nepoužívate!
"Je tvoje kúrenie príliš vysoké?"
Pomôž zvieratám zachrániť ich planétu a našu, izoluj tvoj dom!

viac v celom článku↓

Pravda za stenou

8. května 2010 v 15:51 | Lusinka

"Jakmile odhalíte všechno to zlo, páchané lidstvem na zvířatech, váš život už nemůže být nikdy stejný."


Postupem času vzrostlo vykořisťování zvířat do šokujících rozměrů. Živé cítící bytosti byly degradovány na výrobní jednotky, stroje na maso, mléko, vejce. Oblékáme se do jejich srsti a kůže, krutě a naprosto zbytečně je mučíme ve vivisekčních laboratořích, zneužíváme je pro zábavu a sport, zákeřně lovíme a zabíjíme. Velká část toho všeho je skryta právě za zdí.

Mnoho lidí říká, že se s tím nedá nic dělat, že to nemůžeme změnit. Omyl. Změnou je každý z nás. Kde není poptávky, není ani nabídky. A čím méně poptávky, tím méně krutosti a bolesti.

Zvířata tu nejsou pro nás, ale s námi a i když jejich zneužívání sahá svými kořeny hluboko do minulosti, není jediného důvodu v tomto barbarství dál pokračovat. Naopak, nebýt lhostejný k tomu, co se děje kolem nás, být zodpovědný za svoje činy, soucítit s ostatními živými tvory, to je to, co dělá člověka člověkem.

Tento projekt vznikl, aby vypovídal za zvířata, protože ona sama to udělat nemohou. O jejich skutečném životě, bez lživé lobby vykořisťovatelů, kteří si založili svůj byznys na věznění, trápení a smrti zvířat.
Jelikož stále vznikají dohady či výmluvy, že "tohle se u nás zvířatům neděje", jsou všechny fotografie a videa, až na výjimky, pořízeny v České republice.
Ačkoliv důkazy už existují, předkládáme další a zároveň vyzýváme: "Nenechme je v tom!" Jsou to přátelé a náleží jim z naší strany ochrana, respekt a úcta.

↓↓↓

Worldometers

29. prosince 2009 v 12:38 | Lusinka
Táto stránka ma zaujala už dávnejšie. Je fakt zaujímavá (teda ako sa na to pozrieme). Je založená na štatistikách. Niektoré čísla sú fakt smutné. Keď si pozriete " Peniaze minuté na program na úbytok váhy v USA" a hneď potom "Podvýživení ľudia vo svete - v tomto momente" pomyslíte si určite svoje... ľudia nemajú čo jesť ale Amerika platí obrovské peniaze na nejaký úbytok váhy ich obéznych obyvateľov. Radšej by mohli dať peniaze pre tých čo nemajú čo jesť... Možno sa pýtate načo to sem dávam, keď to nesúvisí s TZ. Ale je tam aj napríklad " Živočíšne druhy, ktoré vyhynuli". Zabolí ma srdce keď cidím to číslo 137 705. A ako sa tak na to pozerám je tam 137 706... ďaľší druh navždy odišiel...

www.worldometers.info/sk

STV bude sledovať osudy dvoch rysích mláďat

28. prosince 2009 v 20:59 | Lusinka
Tak toto je milé :) a strašne krásne fotky.

Aj rysov čaká štedrovečerná hostina a darčeky - pod stromčekom v lese
Líza a Muro trávia dni v okolí chaty v nádhernom prostredí Veľkej Fatry. Snehová perina ich zaujala. Je to predsa len čosi nové, s čím sa ešte nestretli. Občas - keď si myslia, že ich nikto nevidí - vyberú sa na malý výlet do lesa. "Stále sme im v pätách," hovorí kameraman Tomáš Hulík. "Kvôli ich bezpečnosti, ale aj preto, aby sme o nich mali stále nové informácie. Úplne ich plánujeme vypustiť do voľnej prírody až vtedy, keď im nasadíme obojky so satelitnou telemetriou. Vďaka ním budeme mať nonstop prehľad o tom, kade sa pohybujú a čo robia. Malo by to byť niekedy vo februári, vtedy sa začne aj vedecká časť nášho projektu."
foto foto
Vo výbehu rysíci šantia so štvornohou kamarátkou Lili. Tá nezaprie psie stopárske umenie. Predvedie ho vždy, keď sa rysy stratia v teréne. Pri ich hľadaní naďabí aj na iné, divé rysy pohybujúce sa okolo chaty. Miloš a Erika Majdovci spoločne s Tomášom veria, že koniec roka prinesie so sebou riadnu snehovú nádielku, aby si aj ich zverenci užili.
foto foto
Aké budú prvé Vianoce pre dvoch ´našich´ rysov? "Určite dostanú štedrú večeru, rozmrazíme im myši, ktoré máme pre nich odložené. A možno dostanú niečo aj pod stromček - vyberieme niektorý v lese a darčeky si budú musieť nájsť sami," prezrádza T. Hulík. "Na Silvestra spoločne oslávime ich osem mesiacov, hoci toto ´jubileum´ pripadne až na 3. januára. Zaobídeme sa však bez zábavnej pyrotechniky, pretože by ich mohla veľmi stresovať." Netýka sa to len našich rysov, ale aj iných zvierat a prírody vôbec. Preto by na pyrotechniku mali zabudnúť všetci tí, ktorí budú silvestrovať v horách.

Foto: Tomáš Hulík
Zdroj:www.stv.sk

Deň zázrakov

15. září 2009 v 16:26 | Lusinka
Ak ste z Prahy alebo okolia môžete sa túto sobotu zúčastniť na akcii "Den zázraků" a podporiť zvieratká.

Kedy?
V sobotu 19.9.2009 od 10:00 do 16:00
Kde?
areál Helppes, Plzeňská ulice (proti hotelu Golf), Praha 5 - Motol
Přijďte se podívat a podpořit dobrou věc!

Akci uvádějí Diana Kobzanová a Šimon Kalousek.

Vystoupí Marta Kubišová, Monika Absolonová, NightWork, Pavel Šporcl, Marcela Holanová, Ivan Trojan, Vanda Hybnerová, Honza Potměšil, Jiří Krytinář, primátor hl. města Prahy MUDr. Pavel Bém, mistostarostka Prahy 5 Ing. Lucie Vávrová a další osobnosti...

Na akci bude kromě pódia s programem také občerstvení, akce pro děti, takže zabavný program po celý den.

Akce se můžou samozřejmě zúčastnit psi i děti!

Vstupné dobrovolné, jako příspěvek neziskové organizaci. Všichni mohou přispět i zakoupením dárkových předmětů - trička, frisbee, jojo, míče atd.

Príbeh Ťapky

9. srpna 2009 v 13:13 | Lusinka
Byl velmi pochmurný zamračený den. Venku foukal silný vítr a do plechové stříšky staré dřevěné kůlny zuřivě bušily kapky deště. Tento den přesně ve chvíli, kdy do oken staré kůlny posvítily první měsíční paprsky, porodila drobounká pudlí fenečka jménem Ťapka 5 malých štěňátek. V tuto chvíli Ťapky páníčci ještě nic netušili. Z komína jejich domku se hezky kouřilo a oni se v pohodlí a teple dívali na večerní pořady v televizi. Venku to vypadalo o dost jinak. Bylo koncem podzimu a teploty venku se pohybovaly něco kolem deseti stupňů. Stále pršelo a proto byl jejich dvorek plný velkých bahnitých louží. Jedna z nich se tak rozrostla, že se začala vlévat spod dveří do té staré kůlny, v které každou noc spala Ťapka. Její pelíšek představovala promočená papírová krabice a v ní vlhký kus starého prostěradla. Vedle krabice stály dvě misky. V první byla zakalená voda a v té druhé hrstka kočičích granulí. Ale Ťapka byla poměrně vděčná i za tohle málo. Věděla, že by mohla skončit i hůř… Ťapka bohužel patřila k těm pejskům, kteří neměli v životě moc štěstí. Když byla Ťapka štěňátko, vypadala jako malý zlatý chomáček. Z jejích očíček zářilo štěstí a jen kypěla radostí. Celé dny si hrála se svými sourozenci, tahala svojí maminku za uši, olizovala jí čumák a v noci se k ní přitulila a poslouchala něžné bušení jejího šťastného srdce. Své paničce dělala jen samou radost. Když byla ona a její sourozenci o něco větší, rozhodla se její panička, že jim najde nové majitele. Tak se Ťapka dostala do svého nynějšího domova. Stala se dlouho-chtěným vánočním dárkem pro 8miletou dceru svých nových pánů. Ze začátku to bylo ještě docela fajn. Ťapka dostávala pravidelně najíst a pít. Mohla spát na koberci v obýváku u krbu. Holčina měla samozřejmě z "nové hračky" ohromnou radost. Neustále ji tahala po celém domě, hrála si s ní a s nadšením ji brala na procházky, aby se s ní mohla pochlubit před kamarády.

Earthlings (Pozemšťania)

30. července 2009 v 16:21 | Lusinka
Tento 1,5 hodinový dokument je o absolútnej závislosti ľudstva na zvieratách a zobrazuje taktiež našu obrovskú neúctu k nim. Film Earthlings používa skryté kamery a nikdy nezverejnené zábery, aby zdokumentoval dennodenné praktiky jedných z najväčších priemyslov na svete, ktoré závisia na zvieratách kvôli zisku.

Silný, informatívny a myšlienkami provokujúci Earthlings je zďaľeka najrozsiahlejším dokumentom o vzťahu prírody, zvierat a ľudských ekonomických záujmov.

Ako postupovať pri adopcii zvieratka

18. června 2009 v 17:24 | Lusinka
Na svete existuje veľa opustených zvieracích dušičiek čakajúcich len a len na vás. Ale predtým ako si nejakú zaobstaráte mali by ste to poriadne zvážiť, aby to nedopadlo tak, že psík potom ostane vyhodený na ulici... Pred obstaraním zvieratka vám radím prečítať si tento článok:

Prvoradou podmienkou pre adopciu zvieratka je zodpovedné rozhodnutie. Treba si uvedomiť, že mnohé zvieratá, ktoré sa nachádzajú v útulku boli opustené, stratené, vyhodené, či dokonca týrané. Potrebujú zabudnúť na svoje zlé skúsenosti, opäť nájsť dôveru k človeku, všetky bez rozdielu potrebujú láskavého a trpezlivého majiteľa a konečne stabilný domov, kde budú môcť "patriť do rodiny". Naše dlhoročné skúsenosti z praxe potvrdzujú, že zvieratá adoptované z útulku sú výnimočne verné, prítulné a vďačné.

Prvou fázou, cez ktorú musí prejsť každý, kto sa rozhodol adoptovať zviera, je vyplnenie dotazníka žiadateľa a vstupný rozhovor so školenou pracovníčkou útulku. Žiadateľom môže byť len dospelá osoba, ktorá sa preukáže platným občianskym preukazom. Rozhovor je zameraný na podmienky chovu zvieraťa, to znamená v akom priestore bude chované (byt, rodinný dom, záhrada), aký čas mu môže majiteľ venovať, či už má nejaké kynologické skúsenosti, či sú v rodine malé deti, na aké účely bude zviera chované (bytový, strážny), či nie sú v rodine prípadné alergie na zvieratá atď. Žiadateľovi sú potom podľa výsledkov rozhovoru predvedení vhodní adepti na adopciu. Ak mu niektorí z nich "padne do oka" a zviera už prešlo povinnou karantenizáciou, je zavakcinované a zdravé, môže hneď dôjsť k samotnej adopcii. Žiadateľ sa svojím podpisom na umiestňovacom protokole zaviaže, že bude dodržiavať predpísané podmienky - že zviera bude chované vo vhodných podmienkach,
bude vždy označené, nebude trvale uviazané na reťazi, nebude ďalej rozmnožované a pod. Súčasťou adopcie je zaplatenie poplatku za základné veterinárne ošetrenie a vakcináciu. Nový majiteľ sa musí na odchod zvieratka vopred pripraviť - priniesť so sebou povinnú výbavičku (vodítko, náhubok), najlepšie odviezť zviera do nového domova autom, aby sa obaja vyhli zbytočným stresom v hromadnej doprave. Doma už treba mať prichystaný príbytok a potravu, prípadne hygienické potreby.

Našlo sa zviera, čo teraz? / Stratilo sa zviera, čo teraz?

1. června 2009 v 19:27 | Lusinka
Ušlo Vám zviera? V lese za zajacom? - nebežte za ním, čakajte na mieste, odkiaľ Váš pes ušiel, spravidla sa vráti po vlastnej stope. Ale čo ak nie?
Možnosti hľadania:
-informujte políciu, obecný úrad, útulok v blízkosti, príp. lokálnych veterinárov
-informujte susedov
-nalepte hľadacie plagáty na frekventované miesta, v obchodoch a pod.
-inzerujte v lokálnej tlači a na internete
-umiestnite výzvu v lokálnom rozhlase (ak taký u Vás existuje)
Našli ste zviera:
-pozrite, či nemá na obojku menovku s adresou a telefónom. Na známke je uvedené evidenčné číslo a obec, kde je pes prihlásený.
-informujte políciu, obecný úrad, útulok v blízkosti
-zranené zviera nechytajte voľnými rukami. Zviera môže od bolesti pohrýzť. Ak nemáte pri sebe/v aute náhubok, urobte si ho z kusu látky alebo opasku a pod.

Dobre mienená rada:
Identifikujte Vaše zviera príveskom s adresou a telefónnym číslom!
Držte v aute náhubok a obojok s vodítkom pre prípadných najdúchov...


Photo by ~Ailime-Ael

Prvý pes

1. září 2008 v 10:43 | Bella&Lusinka :)
Prvý pes
Odohralo sa pred 8 až 10 tisíc rokmi. Nad lúku sa pomaly znáša súmrak, stromy susediaceho lesa sa ponárajú do tmy. Len vedľa jaskyne na úbočí do neba sa trepotajú ohnivé jazyky vatry a do diaľky sa vinie vôňa pečeného mäsa. Okolo ohňa sedí skupinka dlhovlasých , polonahých bytostí, niektoré z nich chodia od ohňa do jaskyne, iné , menšie poskakujú neďaleko na lúke. Jedna bytosť sa postaví, v ruke ohlodané kosti zo zvieraťa, ktoré bolo opekané nad ohňom. Podíde k okraju lesa a hodí kosti čo najďalej od seba. Robí to takto už veľmi dlho. Ustúpi späť a zvedavo očí do tmy. Zrazu zbadá to, na čo čakala. Z hĺbky lesa sa opatrne prikrádajú tmavé nízke postavy. Uchmatnú pohodené kosti a bleskovo sa rozbehnú späť do čierno-čiernej tmy. Bytosť vycerí veľké biele zuby a s potešením sa vracia naspäť k ohňu. Sadá si naspäť na svoje miesto, ale v hlave sa jej už začína rodiť nejaký plán. Na druhý deň sa situácia s ohňom opäť opakuje. Tentokrát ale zoberie bytosť okrem kostí aj kus voňavého mäsa. Podíde k okraju lesa, položí kus mäsa a ustúpi. Ale nie ďaleko, ustúpi len asi o dva metre, čupne si a čaká. Nízka postava z lesa sa blíži za vôňou. Na okraji lesa sa zháči a meravo hľadí do očí učupenej bytosti. Tá sa ani nepohne, len spokojne zamľaská. Opatrná postava vlka sa rozhoduje. Tu kúsok od neho lákavo voní potrava, neďaleko je učupený človek. Vlk zvažuje, inštinktívne si preberá minulé skúsenosti s týmto človekom. Je to preňho zásobáreň lahôdok, pozná aj jeho svorkový krik, lebo neraz ho cez deň z povzdiali sledoval. Prekonáva plachosť, vrhne sa dopredu, uchytí kus mäsa a zmizne v lese. Človek spokojne zamľaská, zasmeje sa a položí na to isté miesto kosti. Opäť ustúpi, ale už len o meter a učupí sa. Po chvílke sa vlk vracia. Zrakom zhodnotí situáciu, zaregistruje menšiu vzdialenosť, ale pod dojmom skúseností hodnotí učupenú bytosť ako nie nebezpečnú. Pomaly sa približuje ku kosti, oči nespúšťa z človeka. Ten sa ani nepohne. Vlk berie kosť do zubov, pomaly začne cúvať a na okraji lesa sa obráti a pomalým krokom odkráča, bez toho aby sa obzeral. Po pár mesiacoch sa už vlk kŕmil neďaleko sediacich bytostí a tie mu hádzali nielen kosti, ale aj ťažko žuteľné časti mäsa a vnútornosti. Raz sa vlk na pár dní vytratil a potom sa vrátil štíhlejší a vyhladovaný. Po štyroch týždňoch neprišiel z lesa sám. Za ním ťarbavo cupkali dve maličké vľčatká. Vĺčatká potom rástli spolu s deťmi týchto polonahých ľudí, spolu sa hrali a naháňali. Ako rástli, sprevádzali človeka na love, časom sa naučili nadháňať mu zver. Človek veľmi rýchlo pochopil aké výhody mu toto priateľstvo prináša. Vážil si týchto štvornohých zdomácnených priateľov a oceňoval aj ich vernosť . Vĺčatá, keď vyrástli, boli mu aj ochrancami pred inou divou zverou a neváhali sa pustiť aj do nerovného boja za svoju novú ľudskú svorku. Stará vlčica, ktorá sa prvá odvážila do spoločnosti človeka, kým opustila tento svet, priviedla medzi ľudí ešte pár maličkých vĺčat. A hoci až do svojej smrti žila neďaleko človeka, nikdy sa nedala pohladiť. Zostala v nej navždy plachosť divého zvieraťa. V jeden deň sa odobrala na slabých starých nohách do lesa. Človek, ktorý ju začal kŕmievať ju zdiaľky nasledoval. Našiel ju pod hustým kríkom chvíľu na to, ako naposledy vydýchla. Prvý raz pohladil jej ešte teplý kožuštek a vyronil slzu. V snahe prejaviť jej vďaku , vyhĺbil pod kríkom jamu a uložil do nej tú, ktorá nám dala prvých predchodcov psov.

Jackov príbeh

12. května 2008 v 16:43 | Bella&Lusinka

Je 8. november, 16hod. Od rána už prešlo okolo mňa veľa ľudí, ale nikto si ma ani nevšimne, ako keby som ani nebol. Asi to bude tým, že som len pes. Ale aj ja trpím a potrebujem pomoc. Nevládzem už ani kňučkať, strácam nádej. Ležím na lavičke zástavky, je mi strašná zima a všetko ma bolí. Prichádzajú ku mne mladí ľudia, ktorím veľmi pekne ďakujem za pomoc. Počujem ako sa o mne rozprávajú, berú do ruky mobil a volajú útulok. O chvíľku dôjde mladé dievča, ktoré ma pohladí po hlávke a hneď obvoláva ďalších ľudí. Za pár minút ma naložia do auta a niekam ma vezú. Zrazu sa ocitnem v teplučku na stole a prezerá si ma akýsi pán veterinár. Tam zisťujem, že sa neviem postaviť. Zadné nôžky mi to nedovolia. Prečo? Čo sa deje? Ľudia sa okolo mňa rozprávajú, hovoria čosi o zrazení autom a rôzne iné veci. Veľmi ich nevnímam, stále rozmýšľam čo sa mi vlastne stalo? Z akého dôvodu neviem vstať? Kto ma zrazil? Prečo mi to urobil? Ja som nevedel, že idem po ceste a že tam nesmiem. Nikto ma to nenaučil. Možno to bola moja chyba, ale prečo mi pán vodič nepomohol, ale nechal ma napospas
osudu? Je mi smutno. Mladé dievča ma vezme na ruky a nesú ma do miestnosti. Je tam tma, bojím sa. Ona ma však upokojuje, hladí ma a ja jej začínam dôverovať. Položí ma na čierny stôl a na chvíľku sa rozsvieti svetlo. Potom nastane tma a počujem zvuk, ktorého sa zľaknem a trhnem sa. RTG nevyšiel, musia mi urobiť druhý. Spolu mi urobili tri snímky, jedna vyzerá zle. Je to pohnutím alebo nie? Diskutujú... Berie ma na ruky a vraciame sa do svetlej miestnosti, dostanem injekciu, zabalia ma do deky a odchádzame... Mierime k Anke domov. Ten deň aj druhý som celý prespal v teplúčku, dostal som vodičku a napapal sa. Okrem mňa sú tu ďalší dvaja psy. Ale vôbec nemám chuť sa s nimi rozprávať. Nožičky ma ešte stále neposlúchajú, neviem sa postaviť. Močiť aj vykonávať potrebu musím pod seba. Vôbec sa mi to nepáči. Ja chcem behať, hrať sa, ísť privítať Anku, keď vojde do izby. Ale ja to nedokážem. Prečo? Každý deň chodíme k veterinárovi. Dvakrát bola ambulancia veľmi preťažená, a v dôsledku toho mi nemohli robiť ďalší RTG. Pán veterinár mi aj pichal ihlou do zadných labiek. AU! To bolí. Ale vraj to je dobré znamenie, že mám cit v labkách. V sobotu dňa 12. novembra mi RTG napokon urobili. Zistil sa posun krčného stavca. Znie to hrozne, čo to je? Vôbec tomu nerozumiem. Čo bude so mnou ďalej? Zomriem? Pozerám okolo seba a na tvári ľudí nečítam nič dobrého, tvária sa skľúčene až smutne. Mám strach. Zistil som, že hrať s loptičkou sa dá aj po ležiačky. Viem sa aj trošku plaziť. Minule v noci som to skúsil, keď som potreboval cikať. Odišiel som z deky, na ktorej som ležal, aby som si nezamočil svoj pelech, v ktorom spinkám. Začal som kňučkať, aby sa Anka zobudila. Urobil som mláčku, ktorá sa roztiekla po podlahe a namočila ma. Anka vstala, poupratovala, dala ma do teplučka. Ja som jej olízal labku, spokojne zaspinkal a tešil som sa na raňajky. Zadnými labkami
viem hýbať viac, ako som vedel. Keď vojde niekto do izby, nadvihnem sa na predné labky a pokúšam sa vstať, ale šmýka sa mi na tej podlahe, no ja sa snažím a veľmi sa teším každej návšteve. Avšak stále neviem vstať. A ja veľmi túžim behať. Počul som Anku ako sa rozpráva o mne, vraj potrebuje peniaze. Musím ísť na operáciu do Brna. Je to moja šanca, aby som mohol opäť žiť tak ako predtým, naháňať sa, behať, cupitať po chodníčku, hrať sa... V Brne je špecializovaná klinika Jaggy. Je tam aj špecialista, presne taký, ako ja potrebujem... ale je to finančne náročné... Čo len teraz so mnou bude? Budem opäť chodiť a behať? Ja veľmi chcem. Anka predo mnou utratenie nespomína, ale počul som, ako to niekto hovoril. Anka o takom nechce ani počuť. Ani ja to nechcem, ja chcem žiť, chcem bojovať. Každý deň sa teším zo života, každé ráno vítam úsmevom. Pomôžte mi prosím. Operácia na klinike Jaggy v Brne je finančne veľmi náročná. Samotný zákrok stojí 30 000 CZ, čo je v prepočte približne 39 000Sk. Náklady na prepravu a pooperačnú starostlivosť nie sú v cene zarátané. Jackynko potrebuje operáciu čo najskôr, každým dňom sa šance znižujú. Prosím, pošlite tento mail svojim priateľom, rodine aj všetkým známym. Urobte malú zbierku v kruhu Vašich blízkych. Každá, aj tá najmenšia čiastka pomôže. Každá koruna, ktorou prispejete zvyšuje šance pre Jackynka. ĎAKUJEME 21.11.2006 - Pretože sa Jackyho stav výrazne zlepšuje a nie je jasné, či sa bude musieť podrobiť druhej operácií, prosím ľudí, ktorí by chceli na Jackyho prispieť, aby svoj príspevok zvážili vzhľadom na to, že financie, ktoré sa doteraz vyzbierali takmer pokryli náklady na už uskutočnenú operáciu.

Len tak pre info Jackyno je už v poriadku a žije s novou rodinkou v Brne :) .Veľmi mu samozrejme pomohla Anna Nagyováktorá aj založila psiu dušu, ktorá sa o neho starala v tých najťažších chvíľach ale aj ľudia, ktorý prispeli. Tento príbeh mám zo stránky www.psiadusa.sk

Jack po operácii↓
Jackove prvé kúpanie :)↓
Kto sa so mňou pohrá?
Jackyno v novej rodinke :)↓

Ďaľší príbeh šteniatka... :"(

13. dubna 2008 v 18:18 | Bella&Lusinka
Nepamatuji si toho moc o místě, kde jsem se narodil. Bylo to stísněné a tmavé místo a lidé si s námi nikdy nechodili hrát. Pamatuji si maminku a její měkkou srst, ale byla často nemocná a velmi hubená. Měla jen velmi málo mléka pro mě a mé bratříčky a sestřičky. Pamatuji si, že mnozí z nich umřeli a velmi mi chyběli. Pamatuji si na den, kdy mě vzali od maminky. Byl jsem velice smutný a vystrašený. Moje mléčné zoubky sotva vyrostly a opravdu jsem měl být ještě u maminky, ale ona byla taková nemocná a lidé stále mluvili o tom, že chtějí peníze a jde jim na nervy ten nepořádek, který já a moje sestra děláme. Tak nás dali do klece a vzali na neznámé místo. Pouze nás dva. Choulili jsme se k sobě a byli jsme tak vystrašení. Stále nás nikdo nepřišel pohladit. Tolik nových věcí, zvuků a pachů. Jsme v obchodě, kde je tolik různých zvířat. Některá piští, jiná mňoukají, další pípají. Moje sestřička a já jsme natlačení v malé kleci. Slyším i jiná štěňátka. Vidím lidi, kteří se na mne koukají, líbí se mi ,,malí lidé"- děti, vypadají tak mile a směšně, jakoby si chtěli se mnou hrát. Celý den zůstáváme v malé kleci; někdy protivní lidé bouchnou do naší klece a vylekají nás. Často nás vyndávají ven, aby nás ukázali lidem. Někteří jsou jemní, jiní nám způsobují bolest; vždy slyšíme: ,,Ach, jací jsou rozkošní, chtěl bych jedno domů, ale nikdy si nás nikdo nevezme. Moje sestřička minulou noc zemřela, když byla v obchodě tma. Položil jsem si hlavu na její jemný kožíšek a cítil jsem, jak život uniká z jejího malého hubeného tělíčka. Slyšel jsem je mluvit, že byla nemocná a že by mne měli prodat za sníženou cenu, abych co nejdříve opustil obchod. Myslím, že moje slabé zavytí bylo jediným projevem smutku nad mojí sestřičkou, neboť její tělíčko ráno vzali ven z klece a nevím jak s ním naložili. Dnes přišla jedna rodina a koupila si mne! Och, šťastný den! Je to milá rodina. Opravdu, opravdu mě chtějí! Koupili mi misku a krmivo a malé děvčátko mne drží tak něžně v náručí. Mám ji tak rád! Mamka a taťka říkali, že jsem milé a krásné štěně! Dostal jsem jméno Anděl, neboli Andílek. Rád olizuji mé nové lidi. Rodina se o mne výborně stará, mají mne rádi a jsou něžní a milí. Jemně mne učí, co je správné a co ne, dávají mi dobré jídlo a moře lásky. Chci se jenom zavděčit těmto úžasným lidem. Mám velmi rád malé děvčátko a rád si s ním hraji a honím. Dnes jsem byl u veterináře. Bylo to zvláštní místo a já jsem se bál. Dostal jsem nějaké injekce, ale moje nejlepší kamarádka, malé děvčátko, mne jemně držela a povídala, že to bude v pořádku. Tak jsem se uklidnil. Veterinář musel říkat něco smutného mé milované rodině, protože vypadali strašně smutní. Zaslechl jsem něco jako ,,silná dysplazie kloubů" a něco o mém srdci. Zaslechl jsem veterináře zašeptat něco o rádoby chovatelích a že moji rodiče určitě nebyli testovaní. Nevím, co to všechno znamená, ale bolí mne vidět moji rodinu takovou smutnou. Ale stále mne milují a já je mám také stále velice rád. Už je mi 6 měsíců. Ve věku, kdy jsou jiná štěňátka silná a bláznivá, mne hrozně bolí jenom se pohnout. Bolest nikdy nepřestává. Bolí mne běhat a hrát si s mým milovaným děvčátkem a těžko se mi dýchá. Snažím se ze všech sil být silným štěňátkem, jakým bych měl být, ale je to těžké! Láme mi to srdce, když vidím děvčátko takové smutné a když slyším mamku a taťku říkat, že ,,asi už nastal ten čas". Několikrát jsem byl na tom místě u veterináře a zprávy nikdy nebyly dobré. Vždy mluví o ,,dědičných problémech". Já přeci chci jen cítit teplé sluneční paprsky, hrát si a tulit se k mojí rodině. Minulá noc byla nejhorší. Bolest byla mou stálou společnicí. Teď už mne bolí i se postavit a napít se. Chci se postavit, ale můžu už jen kňučet bolestí. Vzali mne naposledy do auta. Všichni jsou takoví smutní a já nevím proč. Byl jsem zlý? Snažil jsem se být hodný a mít všechny rád. Co jsem udělal špatně? Och, jen kdyby ta bolest pominula! Kdybych jen mohl usušit slzy mého děvčátka! Vystrčím jazyk, abych jí olíznul ruku, ale můžu jen zakňučet bolestí. Stůl u veterináře je takový studený. Tak hodně se bojím. Všichni lidé mne objímají a hladí. Pláčí do mého kožíšku. Cítím jejich lásku a smutek. Podařilo se mi jemně oblíznout jejich ruce. Ani veterinář nevypadá dneska tak přísně. Je jemný a cítím jakousi úlevu. Děvčátko mne drží jemně a já jí děkuji za všechnu lásku, co mi dala. Cítím jemné píchnutí v přední tlapce. Bolest začíná ustupovat. Cítím, jak na mne jde klid. Teď můžu něžně olízat její ruku. Začínám vidět sny: vidím přicházet mojí maminku a mé bratříčky a sestřičky na vzdáleném zeleném místě. Říkají, že tam není bolest, jen pokoj a štěstí. Dávám mé rodině sbohem jediným způsobem, který znám - slabým zavrtěním ocásku. Doufal jsem, že s nimi strávím hodně, hodně měsíců, ale nebylo mi to souzeno. ,,Víte", povídal veterinář, ,,štěňata v pet-shopech nepochází od etických chovatelů". Bolest teď ustává a já vím, že přejde mnoho let, než uvidím svou milovanou rodinu znovu.
Kdyby se to jenom všechno událo jinak...

Príbeh malého šteniatka

8. dubna 2008 v 17:47 | Bella&Lusinka
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu. Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval. Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju. Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému. Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja. Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som. Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť. Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť ako ja...

Poznámka autora: Ak vám článok "Ako si mohol" vohnal slzy do očí tak ako mne, keď som ho písal, je to preto, lebo je to príbeh zložený z osudov miliónov zvierat, ktoré umierajú každý rok v útulkoch. Vítaná je snaha všetkých, čo by chceli článok ďalej šíriť pre nekomerčné účely, pokiaľ pripisujú poznámku s autorským právom. Prosím, použite ho na vzdelanie ľudí na svojich stránkach, časopisoch, na informačných tabuliach útulkov a vetrinárnych ošetrovní. Privítam zaslanie kópií časopisov, ktoré vytlačia "Ako si mohol?" na hore uvedenú adresu. Dajte verejnosti vedieť, že rozhodnutie pridať do rodiny zviera je dôležité rozhodnutie do života, že zvieratá si zaslúžia našu lásku a citlivú starostlivosť, ža nájdenie vhodného náhradného domova je vašou zodpovednosťou, že spolky na ochranu zvierat vám môžu dať dobrú radu a že každý život je cenný. Prosím, pridajte svoje úsilie k zastaveniu zabíjania, a podporte kampaň za sterilizáciu v prevencii množenia nechcených zvierat.

Ďakujem, Jim Willis Copyright 2001 J. Willis
 
 

Reklama