"Otázka nie je: Sú schopní myslieť? Ani: Sú schopní hovoriť? ale: Sú schopní trpieť?"

Informujeme ľudí o veciach, o ktorých v bežnej konverzácií nerozprávajú. Ale prečo? Netrápi ich to? Nezaujíma? Alebo neradi hovoria o krutej realite? Náš blog je tu preto aby ukázal svetu čo všetko kruté sa deje pričom mnohokrát o tom ani nevieme, a presvedčil ťa o tom, že
aj ty môžeš pomôcť!

♥ ...Until every cage is empty. Until every soul is free!... ♥

Září 2008

Petícia proti lovu veľerýb

20. září 2008 v 20:19 | Bella&Lusinka :) |  Petície

Vyplňte nasledovne:
1.riadok-celé vaše meno
2.riadok-mesto, v ktorom žijete
3.riadok-štát, v ktorom žijete (Slovakia,Czech Republic)

No vydíte...nie je to až také ťažké že?:) A pomôžete tým... aspoň trošku...

Prvý pes

1. září 2008 v 10:43 | Bella&Lusinka :) |  Všetko ostatné
Prvý pes
Odohralo sa pred 8 až 10 tisíc rokmi. Nad lúku sa pomaly znáša súmrak, stromy susediaceho lesa sa ponárajú do tmy. Len vedľa jaskyne na úbočí do neba sa trepotajú ohnivé jazyky vatry a do diaľky sa vinie vôňa pečeného mäsa. Okolo ohňa sedí skupinka dlhovlasých , polonahých bytostí, niektoré z nich chodia od ohňa do jaskyne, iné , menšie poskakujú neďaleko na lúke. Jedna bytosť sa postaví, v ruke ohlodané kosti zo zvieraťa, ktoré bolo opekané nad ohňom. Podíde k okraju lesa a hodí kosti čo najďalej od seba. Robí to takto už veľmi dlho. Ustúpi späť a zvedavo očí do tmy. Zrazu zbadá to, na čo čakala. Z hĺbky lesa sa opatrne prikrádajú tmavé nízke postavy. Uchmatnú pohodené kosti a bleskovo sa rozbehnú späť do čierno-čiernej tmy. Bytosť vycerí veľké biele zuby a s potešením sa vracia naspäť k ohňu. Sadá si naspäť na svoje miesto, ale v hlave sa jej už začína rodiť nejaký plán. Na druhý deň sa situácia s ohňom opäť opakuje. Tentokrát ale zoberie bytosť okrem kostí aj kus voňavého mäsa. Podíde k okraju lesa, položí kus mäsa a ustúpi. Ale nie ďaleko, ustúpi len asi o dva metre, čupne si a čaká. Nízka postava z lesa sa blíži za vôňou. Na okraji lesa sa zháči a meravo hľadí do očí učupenej bytosti. Tá sa ani nepohne, len spokojne zamľaská. Opatrná postava vlka sa rozhoduje. Tu kúsok od neho lákavo voní potrava, neďaleko je učupený človek. Vlk zvažuje, inštinktívne si preberá minulé skúsenosti s týmto človekom. Je to preňho zásobáreň lahôdok, pozná aj jeho svorkový krik, lebo neraz ho cez deň z povzdiali sledoval. Prekonáva plachosť, vrhne sa dopredu, uchytí kus mäsa a zmizne v lese. Človek spokojne zamľaská, zasmeje sa a položí na to isté miesto kosti. Opäť ustúpi, ale už len o meter a učupí sa. Po chvílke sa vlk vracia. Zrakom zhodnotí situáciu, zaregistruje menšiu vzdialenosť, ale pod dojmom skúseností hodnotí učupenú bytosť ako nie nebezpečnú. Pomaly sa približuje ku kosti, oči nespúšťa z človeka. Ten sa ani nepohne. Vlk berie kosť do zubov, pomaly začne cúvať a na okraji lesa sa obráti a pomalým krokom odkráča, bez toho aby sa obzeral. Po pár mesiacoch sa už vlk kŕmil neďaleko sediacich bytostí a tie mu hádzali nielen kosti, ale aj ťažko žuteľné časti mäsa a vnútornosti. Raz sa vlk na pár dní vytratil a potom sa vrátil štíhlejší a vyhladovaný. Po štyroch týždňoch neprišiel z lesa sám. Za ním ťarbavo cupkali dve maličké vľčatká. Vĺčatká potom rástli spolu s deťmi týchto polonahých ľudí, spolu sa hrali a naháňali. Ako rástli, sprevádzali človeka na love, časom sa naučili nadháňať mu zver. Človek veľmi rýchlo pochopil aké výhody mu toto priateľstvo prináša. Vážil si týchto štvornohých zdomácnených priateľov a oceňoval aj ich vernosť . Vĺčatá, keď vyrástli, boli mu aj ochrancami pred inou divou zverou a neváhali sa pustiť aj do nerovného boja za svoju novú ľudskú svorku. Stará vlčica, ktorá sa prvá odvážila do spoločnosti človeka, kým opustila tento svet, priviedla medzi ľudí ešte pár maličkých vĺčat. A hoci až do svojej smrti žila neďaleko človeka, nikdy sa nedala pohladiť. Zostala v nej navždy plachosť divého zvieraťa. V jeden deň sa odobrala na slabých starých nohách do lesa. Človek, ktorý ju začal kŕmievať ju zdiaľky nasledoval. Našiel ju pod hustým kríkom chvíľu na to, ako naposledy vydýchla. Prvý raz pohladil jej ešte teplý kožuštek a vyronil slzu. V snahe prejaviť jej vďaku , vyhĺbil pod kríkom jamu a uložil do nej tú, ktorá nám dala prvých predchodcov psov.

Blue Whale

1. září 2008 v 10:23 | Bella&Lusinka :) |  Zabíjanie pre jedlo
Je to nádherné však??? Obdivuhodné nádherné zviera....


A my ľudia.. máme zapotreby zničiť niečo tak úžasné???
Chceme zem pripraviť o takéto prekrásne tvory???

Načo nám to je..??? Uvedomme si že nie všetko na zemi patrí len nám...